Vysnívaná dovolenka – čas oddychu, pláži, slnka, tepla a nových (nečakaných) zážitkov. O jeden nezabudnuteľný a skutočne pravdivý príbeh z Chorvátska sa s vami chcem podeliť.
Každý večer, keď sme išli do večerného Omišu nám milá pani pri menšej plachetnici ponúkala celodenný výlet na ostrov Brač. Od prezentovala to vskutku lákavo – v cene plavba, zástavka v obci Postira, kúpanie na Lovrečina pláži (vraj jedna z najvychýrenejších pláži) a v cene bol samozrejme obed (ryby, zelenina, víno, pre deti džús..). Taktiež sa nám veľmi páčila predstava výletu v komornej atmosfére maximálne 12 ľudí vrátane posádky (ako sme si mysleli na základe veľkosti lode, počtu sedení a tvrdení pani ) a nie vo veľkej výletnej lodi s desiatkami či stovkami turistov. Tak nakoniec sme sa nechali zlomiť a tento výlet sme si objednali, veľmi sme sa naň tešili :-) .
Malí sme v úmysle prísť trochu skôr, avšak nakoniec sa nám podarilo prísť na poslednú chvíľu :-D. Na naše prekvapenie už bola na prvý pohľad loď plná na lodi už bolo asi 8 ľudí + dvaja námorníci. Už neboli žiadne „klasické“ miesta na sedenie…
Keďže sme boli 9 – členná partia a loď bola už plná dosť nás to nahnevalo, keďže nemalo isť o hromadný výlet. Ale čo už narobíme, jednoducho sme si sadli na strechu podpalubia pod sťažeň. Nakoniec sa nám zdalo, že sme vychytali najlepšie miesta. To bolo radosti. Plavba bola naozaj krásna stretávali sme lode – navzájom sme si mávali a trúbili, videli čajky a krásne pobrežie v diaľke.
Keď sme dorazili do prístavu v Postire naši námorníci šikovne zaparkovali loď na centimetre od kraja aby sme úplne pohodlne vystúpili. Mali sme z nich naozaj dobrý pocit.
Postira je malá obec na ostrove Brač. Centrom je prístav, priľahlá pláž a kostol avšak sú tam aj obchodíky a kaviarničky. Naozaj krásna prímorská obec s tradičnou architektúrou. Pomerne rýchlo sme všetci skončili obhliadku tak sme vyrazili našou loďou na pláž Lovrečina. Cestou sme stretli ďalšie lode z ktorých hádzali čajkám zvyšky jedla a tie boli vo vytržení. Keď sme prichádzali do zátoky tak na prvý pohľad bolo zrejme, že kde končia všetky výletné lode vrátane tých čo sme stretli. Jediné šťastie bolo, že výletníci z tých veľkých lodí nešli na pláž pretože ich veľké lode sa nevedeli dostať bližšie – lepšie pre nás :-) .
Zátoka bola krásna, naozaj jedno z najkrajších miest aké som kedy videla. Fotky dostatočne tu krásu neukazujú ;-) . Tak sme si vychutnávali kúpanie až kým nás námorník neprišiel volať na obed. Išli sme za ním po cestičke k takej malej chatke. Čakali nás úžasne grilované ryby s úžasným pečivom a zeleninou. Výborne sme sa napapkali, dohodli si čas stretnutia pri lodi a išli sa opäť kúpať na pláž.
Nejakú chvíľu pred tým, než sme mali odísť preč sme v diaľke videli hrozivé búrkové mraky, ktoré sa dosť rýchlo približovali…pohľad ako katastrofického filmu, keď jednoducho viete, že sa niečo stane a nebude to dobré. Samozrejme sme mali obavy ale verili sme našim skúseným a spoľahlivým námorníkom … ako sa zatiaľ javili.
Búrka sa veľmi rýchlo približovala čo sme si všetci uvedomelí všimli a zhromaždili až na jedného pána, ktorý sa „stratil“ a jeho manželka s deťmi nevedela kde je…tak sme všetci čakali a kým konečne prišiel tak to začalo byť dosť zlé…
Začal fúkať silný vietor, obloha bola čierna, vlny obrovské. Naši námorníci rýchlo naštartovali a skôr než sme sa stihli vzdialiť začali pršať obrovské kvapky čo pre nás na streche podpalubia bolo samo o sebe nebezpečné. Mali sme čo robiť aby sme sa udržali na „našich miestach“ (spomínaná strecha podpalubia) keďže nás šmýkalo a zábradlie bolo nižšie ako my.
Prvé čo som vtedy bolo, že som odložila zrkadlovku aj s celou výbavou aby sa jej nič nestalo (čo mi doteraz všetci, ktorí danú situáciu nezažili vyčítajú, že som mohla mať brutálne fotky…). Teraz sa isto pýtate „prečo sa nešli schovať do podpalubia?“ no jednoducho preto lebo to bol jeden „ bordel kumbál“, kde bolo všetko vrátane „až“ 2 starých, špinavých záchranných viest.
foto: Loď , na ktorej sa odohral náš “zážitok”.
Počasie sa stále viac a viac zhoršovalo. Vlny boli obrovské a len nejakým šťastím sa nám voda nedostala na palubu. Dážď neutíchal a strach stúpal. Bez srandy a s plnou vážnosťou to bolo ako z naj-drsnejšieho katastrofického filmu. Na palube bolo asi sedem detí a rodičia im dávali plávacie v tomto zmysle záchrane kolesá „keby náhodou“. Mam pred očami obraz ako mamička ktoré bola blízko mňa mala v očiach neskutočný strach a dychtivo fúkala pre svoje deti rukávniky. A v tom prišla šupa. Z ničoho nič ako keby toho nebolo málo sa našim námorníkom vo vetre vyšmyklo z pod kontroly rahno a preletelo nám sediacim na streche podpalubia tesne nad hlavami (najhoršie miesta na lodi!!). A plachta s lanom začala plieskať vo vetre, bol to hrozný zvuk, obraz a aj pocit. No ešte horšie bolo praskanie dreva a my sme si mysleli, že bude po nás.
foto: Výsledok búrky na mori – potrhané plachty a prasknuté rahno
Po nekonečných sekundách strachu sa im len s ťažkosťami podarilo dostať tú nebezpečnú plachtu a lano pod kontrolu. Boli sme preľaknutí na smrť deti, ženy ale aj muži boli prestrašení vrátane našich námorníkov… bolo vidieť, že aj ich táto situácia vyviedla z miery , a že niečo podobné ešte nezažili. Nakoniec sme sa s Božou pomocou dostali k Postire, podarilo sa aj v tom šialenom počasí zaparkovať loď a utekali sme preľakaní do bezpečia. Bol otvorený len jeden malý bar, kde sme sa všetci nasáčkovali a prečkali búrku.
O chvíľu sa počasie umúdrilo a postupne začalo vychádzať slnko. Ešte stále sme nechápali čo sa všetko odohralo a ako to vlastne mohlo skončiť, boli sme úplne vyvedení z miery. Už nikto nechcel isť na „loď smrti“ ako sme ju nazvali, no nemali sme na výber. Ďalšia cesta bola pokojná a slnečná.
Viac fotiek z tejto dovolenky tu
